Zimná Terynka naboso

 Je pondelok 3.2.2020. Štvrť na dvanásť. Po nákupe dvoch žltých jabĺk a košického medu v potravinách Stodola vyrážam na horskom bicykli z Popradu do Tatier. Cez Veľkú, V. Slavkov, okolo Dilího hrobu, priamo do Smokovca ku kyselke.

Tam dopĺňam tekutiny priamo do úst. Okrem minerálky ochutnám aj dva čaje od prítomných dám. Jeden bylinkový, druhý sladký. Oba výborné, osviežujúce. Po desiatich minútach pokračujem na Hrebienok. Väčšinou po asfalte, alebo tlačiac brečkou topiaceho sa snehu vyše polhodiny nahor. Na Hrebienku zamykám bicykel o hromozvod a pripravujem sa pri dverách v reštaurácii.

Balím do batohu topánky a vetrovku, vysúvam paličky a hurá Beh. Sneh je mäkký, príjemný. Do polhoďky som na Zamke. Tam sa zvítame s Igorom Pappom a jeho kamarátmi, ktorí tam budujú drevený domček – čističku. Igor mi ukazuje fotky z dovolenky na Malých Antilách a uľahčuje mi dilemu, či ísť hore.

Ujo mi prinesie veľký horúci čaj. Pred pol  treťou sa lúčim a vybieham do doliny. Nad pásmom lesa chodník prudko stúpa smerom k Žltej stene. Občas sa mi šmýka. Asi 150 metrov pod Terynkou predbieham turistov a nosiča tatranského. Na chate sa radujem z tepla. Nohy rozmŕzajú a neštípu. Možno aj vďaka horúcej kapustnici. Rozhodujem sa či ísť, alebo ostať . Po porade s osadníkmi odchádzam dole. Je pol piatej. K Žltej stene sa občas šmýkam na pätách, za ňou zväčša po riti dole.

Prekvapuje ma, že nie som mokrý od snehu. V doline už väčšinou bežím. Do lesa prichádzam za zotmenia. Mám pocit, akoby okrem mesiaca ešte čosi ožarovalo moje okolie. Že by ja? Rozhodne je viditeľnosť akurát taká, aby ma udržala na chodníku. Scenéria pripomína nočné obrazy zimnej krajiny od L. Mednyanszkého. Pri čističke sa na chvíľu zastavím u robotníkov a bežím ďalej. Po hodine a štvrť /cca/ som z Terynky šťastne opäť na Hrebienku.

Odomykám bicykel, sadám vedľa drevených svišťov, či medveďov a pripravujem sa na cestu dole. Pribehne ku mne vlčiak s palicou v tlame. Zdravím sa mu, čím som zahodil šancu pokračova v jeho hre: hodiť mu palicu na aport. Škoda, možno na budúce. Obutý sadám na bajk a opatrne po snehu dole. Od Smokovca už len po asfalte, po hlavnej až do Popradu. O 19ej som trochu premrznutý, ale šťastný opäť doma. Odmŕzanie nôh je veľmi bolestivé a trvá vyše hodiny. Okolo deviatej už konečne v posteli opúšťam skutočnosť.  Viem, že ďalší výlet bude nasledovať .

Samozrejme naboso.

Rasťo Dalecký

ilustračné foto: Igor Papp

Vetroplachov koment: Rasťo na sebe pracuje už dlho. Zúčastnil sa mnohých terénnych behov, vystúpil na Gerlach a vrchol jeho snaženia bol Psotkov memoriál. Samozrejme všetko naboso. Rasťo sa však neuspokojil a posunul latku zase vyššie. Vybehnúť na Térynku v zime po snehu a naspäť bosý... Netrúfam si to ani komentovať. Šnáď len tak, že ľudské možnosti sú väčšie ako by sme si mysleli...   

Martin Bartoň