Ľadový štít – Suchý hrebeň, apríl 1961

Vo svetle lokálpatriotizmu: mnohí čitatelia Vetroplachmagazínu si isto dávajú otázku, prečo sa tu objavujú články od autora, ktorý žije v Mníchove a nie na Slovensku. Je to isto nepochopiteľné, keď niekto žil len 31 rokov na Slovensku a 46 rokov v cudzine. Dovolím si tu aspoň naznačiť moje pohnútky. Nemôžem hovoriť za druhých, ale u mňa platí pravidlo „raz Bystričan, navždy Bystričan“ a keby bolo treba, „tak by som mohou vravet aj po bystricki“. Narodil som sa síce v Radvanskom zámku, ale neskôr som bol doma na Fortničke v Bystrici. Môj lokálpatriotizmus sa vyvinul v tzv. „starej Bystrici“, kde každý poznal každého. Chodili sme spolu do školy, mali radi alebo nenávideli našich profesorov v gympli, bežali večer na korzo, veď bolo dosť pekných dievčat. Mládež bola integrovaná v športových oddieloch a hoci šport bol súčasťou socialistickej ideológie, každý z nás pretekal v prvom rade za Bystricu. S lyžovaním a lezením som si samozrejme obľúbil aj slovenské hory: Kremnické vrchy, Fatru, Roháče, Nízke a Vysoké Tatry, to je tiež diel toho patriotizmu. Myslím, že každý pochopí, že tieto korene sú také silné, že ani 100 rokov života na inom mieste ich nestačí vyvrátiť. A prečo to malo taký silný účinok, je napríklad spomienka na túry s Vladom Tatarkom v Tatrách. Tu je jedna z nich. Je to veľmi zaujímavá vec, keď si človek spomína na podujatia, ktoré ležia už 50 rokov zaprášené niekde v mozgu. Ale sa povie, že keď si vie niekto dobre spomenúť, žije dvakrát. Tak začínam môj druhý život.

Zimná sezóna je za nami, nemusím baliť ruksak a lyže na preteky, nohy ostali celé, tak pôjde dvojka Tatarka – Banko zase na skalky do Tatier. Vlado je už nadržaný, nemôže sa dočkať a má už naplánované, čo budeme liezť. Ja ako jeho prívesok to nemusím vedieť, len že sa ide na Térynku. To znamená pre mňa aj robotu, lebo ideme na mojom Nortone, na ktorom som bol práve na pretekoch „Goralský klobúk“ v Roháčoch. Motorka je špinavá a plná blata, to znamená pucovať. Ale aj to sa zdolá.

Vlado strašne rád jazdil so mnou, lebo som to nechal, kde sa dalo, riadne krachovať. Cez Donovaly, tam sú zatáčky do kopca, to robilo úžasnú radosť. Za chvíľu sme na Hrebienku a pomaly ideme po chodníku ešte na Bilíkovu chatu. Tam dávame motorku do veľkej drevárne vzadu na dvore. Samozrejme s povolením. Stará Bilíkova chata dvakrát vyhorela, volala sa aj Guhrova chata a v tomto stave bola daná do prevádzky v r.1934, a síce lyžiarskym pretekárom Pavlom Bilíkom.

Deň je ešte pred nami, vyrazili sme zavčasu, takže teraz začne vážny život. Vlado prečítal všetko čo sa dalo a našlo o tatranských lezcoch a stenách. Obdivoval Cagašíka a vedel, že tento v horách nikdy nechodil, ale vždy bežal. Takže jeho poznámka „idem dopredu“ znamenala toľko, že beží. Ja som tiež  nebol jedným z tých pomalých, ale Vlado bol rýchly a už o niekoľko minút sedel pod Žltou stenou a očami išiel po Cagašíkovej ceste. Keď som došiel, podotkol len tak mimochodom: „ideme Cagašíka“. Že to ja ako druhý musím zvládnuť, bolo pre neho samozrejmé.

Vlado sa identifikoval s Cagašíkom, chcel vyliezť všetko to čo on, bez ohľadu na partnera. U mňa to vtedy neprichádzalo do úvahy, vedel som, že je to o číslo väčšie ako moja vtedajšia výkonnosť. Nemal som nikdy viac možnosť zistiť, či by som to zvládol. Vlado to potom vyliezol s Olinou Zibrínovou, aj logicky nadväzujúcu cestu až na vrchol Hrotu, čo bol obdivuhodný výkon. Vtedy som bol už ale v exile v Bavorsku. Vlado mal krátky čas zlú náladu, ale sadli sme si k poháru vareného vína na Térynke a robili plány na zajtra. To bol úplne neznámy terén.

Večer na chate je vždy príjemný, zídu sa tam vždy horali, čo majú na zajtra nejaké lezecké plány a veľa sa diskutuje. My ideme zajtra na Ľadový štít z druhej strany, od Suchej doliny, a Suchým hrebeňom na vrchol. To je o tomto čase ešte zimný výstup. Budeme tam sami, tam nejde nikto. Kontrolujeme ešte naše krámy – mačky, cepín, gamaše, do termosky horúci čaj s rumom a ideme spať. Máme miesta na prični s matracom, takže sa výborne vyspíme. Ráno vstávame zavčasu, o piatej musíme vyraziť. Ráno vstávať je vždy pekné divadlo, keď chlapci ešte spia postojačky, pohyby sú pomalé, na hajzel sa nedostaneš. My sa radšej ideme „umyť“ von do snehu.

Niekedy Vlada aj ľutujem, lebo sa nevie ráno najesť a dobieha to po ceste. Ja môžem zjesť aj guláš, takže mám už zásobu v žalúdku. V noci riadne mrzlo, dobre sa ide po snehu, tu na východnej strane. Smerujeme do Ľadového prielomu, ten máme pred očami. Dalo by sa ísť aj bez mačiek, ale hore ich musíme tak či tak založiť na zostup, tak si ich hneď zapneme. To bol dobrý nápad, lebo hore a na druhej strane bolo najmenej mínus 15 a remene boli už zmrznuté na kosť. Hore som musel autoritatívne zasiahnuť, lebo Vlado s jeho nerozvážnosťou chcel vyviesť úžasnú volovinu. Chcel sa pustiť do doliny na ruksaku, tak ako sme to robili na jarnom snehu. Po prvé: bol do pása hlboký prašan, po druhé: je to veľmi ďaleko až do Suchej doliny, po tretie: lavína by bola obrovská.

„Stoj!“ Stačil som ešte zakričať. Pýta sa „ čo je?“ „Nemám chuť ťa tam dole hrabať z lavíny holými rukami a sem nepríde nikto.“ Tak som išiel ja dole ako prvý, pomaly, vždy na kraji medzi skalou a snehom. Trvalo to pomerne dlho, ale stojíme zdraví v doline, všade čistý ľad a je zima. Tu mi Vlado ukazuje, čo vymyslel. Pri mene Suchý hrebeň som si nevedel nič predstaviť, je to pre mňa nové. Vidím ale, že to nie je žiadne lezenie pre takého horala ako je Vlado. Okrem toho je nekonečne dlhý. Ja som ale lyžiar a on lezec, tak mi to vysvetlil. Robíme kombinovanú túru: tamto oproti vylezieme Strednú vežu, je tam pekná štvorka a v zime je ťažká. Po hrebeni pôjdeme v snehu a ľade až na vrchol, zostup zase cez Ľadovú priehybu. Teraz už som to kapíroval.

Bola pekelná zima, nezohriali sme sa pri zostupe. Sem nezasvieti slnko, dych tu mrzne na nose. Čaká nás asi 250m dlhá stena, tak sa rozcvičíme, dáme si z nášho „posväteného“ čaju (rum) a ja idem dopredu, chcem sa konečne zahriať pohybom. Stena bola v dolnej polovici pod ľadom a snehom, každý stup a chyt som musel čistiť, pomaly som sa zohrieval. Mal som za sebou asi 30m, prsty som si necítil, tak som vypadol v trojkovom teréne.

Nikdy som nebol ten, ktorý veľa riskoval, istil som podľa možnosti tak, aby pády nešli cez 10 metrov. Vlado hrešil, lebo som bol s tým pomalý. Toto bol môj tretí výpad a mal som pravdu, ešte som tu. Stena tu nebola ešte dosť exponovaná. Škoda, lebo som si pri tom obil celé telo o skalu. Hnáty vyzerajú, že sú v poriadku, tak leziem ďalej. Keď Vlado dolezie, dám si poriadny šluk z nášho čajového rumu. Potom sa rozlezieme. Skala je dobrá a dokonca by to robilo radosť, keby ma všetko nebolelo. Hore nás chytí hlad, musíme na hrebeni niečo pojesť.

Založíme zase mačky, cepín do ruky a pochodujeme paralelne po hrebeni, pri ľahkom lezení až na vrchol. Hore trocha fúka, tak sa nezdržujeme dlho a schádzame po hrebeni do Ľadového prielomu. Tu dávame pri zostupe pozor, slnko už spravilo svoju prácu, sneh je hlboký. Vidíme, že pod nami niekto lyžuje. Keď zídeme dole, zistíme, že Marián Králik tam trénuje slalom. Ostaneme trocha kecať, u mňa sa hlásia bolesti, zbehneme rýchlo na chatu. Opýtam sa chatára (vtedy aj on lyžoval, poznali sme sa), či nemá nejaké tabletky proti bolesti. On myslel, že by mi pomohla jeho konská masť. Tak som sa v kuchyni vyzliekol, bol som modrý a zelený na celom tele a Vlado ma usilovne natieral tým zázrakom. Či to pomohlo, neviem. Hneď sme stúpali po serpentínach dole, smerom k Zamke. Čakala nás ešte cesta na motorke domov. Tá nebola už taká atraktívna, šiel som pomaly, každý pohyb a otras ma bolel. V pondelok som išiel pre istotu k lekárovi, ale nebolo to nič vážne, tak som sa z toho rýchlo vylízal.

Pre mňa to bol napriek tomu pekný výlet na koniec týždňa. Vlado si neskôr splnil svoje sny a poliezol všetko na Žltej stene s inými partnermi. Mne ostali pekné spomienky.

Jano Banko 2010