Tatranské vyklusávanie

Preteky vraj treba vyklusať, tak sme sa dva týždne po Stíhačke dohodli, že teda vyklušeme :-) Ale len svižnou chôdzou, nech z tých Tatier aj niečo máme... Slnko do nás bije ako dzivé už v Poprade, keď sa tlačíme do električky ako ovce do ohrady. Miesto len na státie, aj to len na jednej nohe. Ktoré prasa si tu prdlo???

Smokovec, na stanici tlačenica ako na prvomájovom námestí, ešte že všetci idú iným smerom ako my. Lebo k lanovke a my ku kyselke. Tankovať. Aby sme prdeli tiež. Tak o chvíľu už prdíme hore rúbaniskom, je tu prázdno, lebo davy sa natlačili do lanovky, hurá! Ale tešíme sa priskoro. Lebo oproti nám z Hrebienka akési divné zvuky sa nesú. Voľajaký jarmok či čo to tu je? Stánky, vreštiace detiská, pivo, šmýkačky, len vietnamskí trhovci chýbajú. 

Predierame sa, chodníka nevidieť. Čo nie je na jarmoku, posúva sa k Rainerke. Kľučkujeme. Zakopávame o batoľatá. Ale svižnú chôdzu sa darí držať. Celú lanovku sme predbehli, už vraj dobre bude... Ale kdežeee, pred Zamkou chodník užší, chytáme zvyšky predchádzajúcej lanovky. Fučiaci širokí tatkovia a ružolíce mamky, strapce detísk. Pred chatou tulenia kolónia, vybaľujú sa rezne.

Konečne voľnejší chodník, ale prázdninový osud nám do cesty stavia náklad asi úplne prvej lanovky: isto dôchodcovia, ktorí nemôžu spávať. A chodník zaštupľovaný. Dovolíte? Môžeme? Ďakujeme! Téryna a ďalšia tulenia kolónia, vchod nevidieť. Ako to tu bude vyzerať na obed? Prvá pauza, popime čosi a utekajme statedoooooo! 

Pred nami zubaté cik-caky po suti do Sedielka, konečne prázdno. Tempo je zbesilé, až také že s ním nestíham. Aj kamene nám uskakujú z cesty, skoro sme to prebehli. Ale stíhame zabrzdiť, pár fotiek typu „Chosé v zálive“ a ide sa ďalej. Potkýnanie po šutroch, potom pomedzi čučoriedky, potom pomedzi kosovku. Aha, lavička! Obééééd!

Začína to byť behateľné, širšie, ale okolo poriadne vyrúbané. Veď hej, národný park... Ale dáke je to dlhé, nie sme už niekde v Poľsku? Konečne mostík, lúčka, horáreň, Podmuráň. Otáčame do protismeru a stúpame. Meďodoly sú krajšie a ešte behateľnejšie, ale my sa len krokom posúvame v ústrety Jahňaciemu štítu. Behateľné je to až do Kopského sedla a aj ďalej. Furt nebeháme, nechce sa, len rečí je plno okolo toho :-) A prázdno je až po Brnču, tam zasa tie prázdninové davy. Boooože, ako krásne pokojne by tu bolo bez tej chaty :-) Ale kofolou nepohrdneme, len zasyčí. 

Pod dozorom terénkozy štrikujeme na Svišťovku, už sme len dvaja a kofola nás hore kopcom dobre poháňa. Ale aj cestovný poriadok, bude to tesné! Od Svišťovky som sám, tak si kluskám po skalách a na konci aj po doskách, zvedavý či to stihnem do Smokovca na električku. Upokojuje ma až smerovník na Skalnatom, ktorý vidno len preto, že trčí nad davom jeho červená strieška. Už bez náhlenia vyklusávam po červenej ďalej. Na magistrále už zas prázdno, všetci tiahnu dolu zjazdovkou do Lomnice, tak im treba! Od Zamky znova treba kľučkovať, chodník je preplnený vracajúcimi sa výletníkmi. Ale mám náskok, električka neujde, prechádzam do chôdze nech to tu neplaším a „obľúbený“ beh z kopca si nechávam na preteky s lanovkou.

Posledná etapa: guleváľoš v tráve na stanici v Smokovci. V narvanej električke sme už zas dvaja z troch, lebo Ivovi z Lomnice nešlo priamo do Popradu nič. Aspoň je čas zhodnotiť akciu: dobrá letná odšťavovacia diéta to bola, asi 45km, asi 10 hodín, prepotené tričká, spálené zátylky, uťahané nohy, výborné vysokohorské sústredenie, ani do Álp netreba ísť. Čistá spokojnosť :-)

modelky: Ivo a Ondro, text a foto: Ripo