V.Tatry: Začiatky sú ťažké ale pamätne krásne

Tento príbeh sa naozaj stal a doteraz sme radi že sa stal a že sa stal tak, ako naozaj to bolo. Tak čítajte, aby ste mohli vidieť to, čo sme v ňom prežili my. Žiaľ z výletu sa nezachovali žiadne dostupné fotky, teda celý príbeh si musíte premietnuť sami v sebe.

Pred asi 13 rokmi, keď som začínal so skialpinizmom, som sníval o veľkých výletoch, najmä do Tatier, ktoré som mal pod nosom. Neskôr sa už sny začali aj plniť. S kamarátom Peťom sme síce furt zháňali nejaký chýbajúci výstroj do hôr a zo študentských peňazí to bola ozaj dobrodružná úloha, ale podarilo sa nám spraviť niekoľko zaujímavych a „pamätných“ výletov spolu. Jeden z nich v lete 2001, asi v auguste.

Bol horúci deň už od rána a prázdniny v plnom prúde. A tuším bola streda. Bez plánu sa vždy robia najlepšie rozhodnutia a tak sme sa vydali o 9 ráno z Popradu do Smokovca len na „nákup k Walterovi“, čo v praxi znamenalo, že sme mali nejaké (rozumej málo) peňazí a išli sme obzrieť, čo má nové dovezené a hlavne lacné. Domáci Tatranci iste vedia o čom je reč. Vybrali sme sa len tak, síce s batohmi a ďalekohľadom, ale bez vody, jedla, náhradného oblečenia atď. Naša túra totiž mala skončiť niekde v Smokovci na stanici na pive. U Waltera Peťo našiel krásny nový naleštený čakan Salewa a tak sa mu zapáčil, až sme poskladali prachy, čo sme mali dokopy a on si ho teda kúpil na skialp. V lete, v plus 32 stupňoch! No hrdo si ho pripol na batoh a cez Smokovec sme zbierali obdivné pohľady okoloidúcich. Cestou sme dali náhle rozhodnutie (opäť), že si len tak „vybehneme“ na Zbojníčku. Reku dobre, kondička bola, chuť tiež a zápal pre vec...no veď o tom vlastne píšem. Na obed, v pražiacom slnku, s vibramkami a dlhými nohavicami na nohách sme rýchlo šliapali zjazdovkou na Hrebienok, odtiaľ sme predbiehali turistov „obedárov“ šialeným tempom, povzbudzujúc sa navzájom až pod žľab, spadajúci zo Žtej veže a Ostravskou cestou hore potokom sme stúpali na Strelecké polia. Pot sa z nás lial a štípal v očiach, ale malo to také svoje grády a vnútri sme sa tešili z toho, čo práve robíme.

Počasie ideálne k moru, ale nám bolo slnka priveľa, voda z potoka studená, ale osviežila. Traverzom Streleckých polí už v miernejšom tempe dali sme občas aj pauzu a kochali sme sa poobedňajším slnkom, teplom a únavou po celom tele. Takto sme sa v poliach zdržali asi zo 3 hodiny, nebolo sa kam ponáhľať, chatu sme potichu akosi vypustili zo scenára, ticho v doline bolo príťažlivejšie. Pod Priečnym sedlom sme zbadali mladé kamzíča, ako úpenlivo volá na svoju mamu stojacu obďaleč. A tá keď nás zbadala, začala výhražne funieť. V tichu doliny to bolo počuť aj na 150 metrov, turisti už dávno traverz na Zbojníčku prešli. Boli sme už poslední v doline a ticho sa vkrádalo so zapadajúcim slnkom. I tu zrazu v kosodrevine, prerastenej trávou a machom, zazrel som čosi červené. Lyža! Artiska, nepolámaná, viazanie prehistorické, skiapinisticky prerobené, plechové skrutkované hrany jemne hrdzavé. Lyžu berieme, nenecháme ju tu kamzíkom ako na smetisku. Traverzujeme smerom na chodník z Priečneho sedla a ním na Streleckú vežu. Je asi 8 hodín večer. Ticho sedíme, panoramaticky obzeráme krajinu navôkol, študujeme steny a žľaby a obaja vo vnútri cítime spokojnosť a radosť. A zrazu od Zbojníčky pribehne cez chodník stádo kamzíkov, 19 kusov. Mladé, staršie aj vedúca kamzica. Sme dobre schovaní a tak nás nevidia. Smerujú k Priečnemu. V istom momente zastanú a pod skalou, kde sme tesne predtým obaja solili telesným roztokom, olizujú trávu a doslova bojujú o dobrý flek rožkami. Pozeráme na toto divadlo a v úžase sa snažíme spolu odfotiť na kompakt (ešte filmový) cez priložený ďalekohľad toto predstavenie. Fotka nakoniec „vyšla“, kamzíkov tam vidno ako tmavšie machule, ale sme na to svojsky hrdí. Peťo je plný dojmov, musím mu objasniť príčinu tohto javu v prírode a tak nasledovné minúty dávam prednášku o kamzíkoch a ich správaní a živote tam hore. Medzitým sa kamzíky presunuli do horného poschodia doliny smerom na Prostredný hrot. Tam chodia spávať pod nebo. Závidíme im tú voľnosť. Oni sú už tam, doma.

Slnko už zapadlo kamsi za hrebeň Rovienok, citeľne sa ochladilo a my len v krátkych tričkách, nuž štartujeme na zbeh dole, načim aj domov ísť. Chodníkom smerom pod Závrat skáčeme len chvíľu a potom kolmo dole sutinovitými balvanmi medzi kosovkou na Generál. Generálom po chodníčku do Brány, kde už okolo 9 nastáva noc. Tma je náš kamarát a keďže tmy sa nebojíme a je jasný Mesiac, môžeme rýchlo klesať po chodníku. Pre dodanie odvahy si „priateľsky“ rozprávame príhody o medveďoch a sme už takí preľakaní, že Peťo pre istotu vyťahuje svoj nový čakan pohotovostne do ruky a ja moju lyžu držím ako partizán samopal pred sebou a občas pätkou tresnem o kameň, aby sa teda vedelo, že ideme. Aj sme čosi začuli neďaleko od nás... Ale to asi tie príbehy spravili svoje. V diaľke pred nami vidíme akési svetielko mihotavé. O pár minút na chodníku sa nás ľakajú nejakí Česi, čo idú proti noci na chatu. Veríme, že ich prestrašený pohľad mal svoj pôvod v našom odhodlanom výraze tváre, upotených telách a hluku, čo sme robili po ceste. Vbiehame do lesa, kde sa tma mení v rozprávkovú a hviezdy aj Mesiac miznú. Chodník už vidno pomenej, ale podošvami leštené ukladané burkovce dobre svietia aj tak. Na Hrebienku je úplný pokoj a Poprad ticho svieti v diaľke. Prepíname už na posledný núdzový režim, lebo lanovka už nejde, hladní sme ani vlci a nič sme nejedli celý deň (ani v batohu som horalku fakt nenašiel, a to som nosieval práve pre záchranu). Po asfaltke do Smokovca robíme lyžové staccato fortissimo, striedané s hlasným smiechom z vtipov a podchvíľou si aj spievame, aby sme sa toľko tých mackov nebáli a vládali hrkotať kolenami až do cieľa. Raz darmo, strach je bárs dobrá motivácia a ne tak otvára oči aj uši.

Do Smokovca prichádzame dakedy pred pol jedenástou večer. Mierime rovno na horskú, kde nás z okna „službu“ víta sám náčelník a pri „prestretom“stole sedí Exly. Nahlasujeme nález lyže aj miesto a podmienky v doline a lyžu im nechávame do archívu. Snáď sa majiteľ prihlási, ak mu chýba. Chlapci nás hneď ponúkajú domácou a usádzajú do socialistických hranatých foteliek ku kozubu vyzvedajúc, čo sme to našli a pod. Je nám fajn, debatujeme o Tatrách (asi) a aj do druhej nohy vlievame potrebnú, aj keď len fľaškovú číru energiu. Fotelky, čo ako hranaté, sú zrazu veľmi pohodlné a kopírujem ich čalúnenie v plnom profile. Po 15 minútach a 2 pohárikoch nafestlačno sme obaja úplne usmiati a dosť výreční. Rozbehnutému Exlymu sa to akosi nepozdáva a náčelník ho musí krotiť, aby sme nedostali nejakú tú výchovnú, ale aj tak sa už zberáme na poslednú električku. Stihneme ju ani neviem ako, v električke ešte hodnotíme deň a kujeme ďalšie plány, aj na zimu. Cestu z popradskej stanice pešo domov na sídlisko si nepamätá ani jeden z nás, napriek tomu sa na druhý deň doobeda zobúdzam na hornom poschodí mojej postele a celkom svieži. Nohy kus bolia, ale to prejde rýchlo. Prežité ostane až do kosti vryté, natrvalo.

Na tento príbeh spomíname často, asi preto že bol taký, aký sme si ho vôbec nevysnívali, a predsa sa udial tak, aby sme si ho pamätali dlho. Všetko v ten deň malo svoju chvíľu, dôvod, rozmer a poslanie. A to sme boli len v začiatkoch nášho „tatrovania“. A začiatky bývajú také... Také pamätné. Ten hore nám ukázal čaro Tatier a my sme dobre pozerali a poznámky dnuka uložené máme na bezpečnom mieste.

Ak ste dokázali v sebe podľa textu prežiť aspoň časť z toho, čo sa dialo v reále, potom isto viete o čom píšeme. To nie sú metre, hodiny či výkon počas výletu. Je to pocit, že človek sa cíti spojený s prírodou a uchvátený krásou hôr, do ktorých sa rád vracia. A je jedno či to je kúsok za Hrebienkom, kde lesom šumí vodopád, alebo na hrebeni či štíte, odkiaľ je výhľad na svet tam dolu.

V tom čase ešte len začínajúci skialpinisti a hlavne intezívne občasní tatranskí rekreanti

Tomáš a Peter

foto: archív vetromagu