Vysoké Tatry: Kartárik okľukou

Posledných pár dní prišlo v Tatrách lyžiarmi dlho očakávané sneženie. Bolo však, ako je v Tatrách časté, sprevádzané silným vetrom. A tak bolo treba do plánovania lyžiarských túr zapojiť kreativitu a intuíciu, kam ten sneh asi mohlo zaviať... hehe. Samozrejme bolo treba zvážit aj bezpečnosť a hneď to nejako neprehnať.

Fúkalo prevažne od severu a tak ma stále prenasledovala myšlienka zrealizovať jeden zo svojich ďalších "iných" nápadov. Zlyžovať Kartárik s malou lezeckou a turistickou vložkou. Patrilo by sa skoro ráno vyraziť, plán to je časovo náročný. Ale napriek všetkým snahám táto časť plánu nevychádza. Vyrážam tak kolo desiatej... Dnes sám. Nahodím pohodové tempo a šliapem pomaličky na Hrebienok. Ľudí takmer nestretávam... Všetci si užívajú masovku na zjazodvkách v Lomnici a na Štrbskom plese.

To mi celkom vyhovuje, cestička do doliny už nie je taká široká ako pred týždňom. Dnes sa nikam neponáhľam... Sám neviem či vyjde to, čo som si zaumienil. Ukážu až podmienky. Po výstupe do doliny stáčam kurz smerom na Filmársky žľab a očami stále sondujem, kade ľahšie. V lete som už z Téryho kuloáru schádzal do doliny, ale to všetko vyzeralo inak. Po dlhom rozhodovaní som si našiel kandidáta na nástup k rampe. Začiatok je fajn - pevný nafúkaný sneh. Ale už po chvíli zisťujem, že rozhodnutie to nebolo najlepšie. Darmo, chýbal mi ďalší názor na konzultáciu. A tak sa zase raz trápim so svojimi nápadmi. "Idem domov, kašlem na to", alebo "To si zase raz vymyslel". Také sú najčastejšie myšlienky, ktoré musím odrážať.

Po chvíľke práce s čakanom sa dostávam z krátkeho žľabu rovno do kosovky. A zisťujem, že rampu som nadliezol. No čo, už nie je nič krajšie ako vynadať sám sebe. Aj by som sa prefackal, keby sa mi chcelo dávať dole zmrznuté rukavice. Ale nechce sa mi a tak idem daľej. "Dnes to bude boj", dumám si. Najmúdrejšia myšlienka celého dňa, ako sa neskôr ukázalo.

Konečne sa dostávam na rampu. Čas je neúprosný a ja rozmýšľam, kam sa vlastne dnes dostanem. Snažím sa namotivovať ťažké nohy k postupu. Do kuloáru je ešte daľeko. Ide mi to strašne pomaly. Aspoň taký mám stále pocit a lyžovať rampu naspäť sa mi veruže nechce. "Pozriem kuloár, ak bude zlý, tak otáčam", rozhodujem sa. Ešte pár metrov a dostávam sa do kuloáru. Otvára sa mi pohľad na vytýčený cieľ. "Gipsyho feratu", ktorá ma dostane späť k Lomnickému sedlu, teda kúštik nad neho. Pamätal som si ju trocha vyššie. Vďaka bohu, je okolo tretej a dni sú stále krátke. Nestrácam teda čas ďalšími špekuláciami a mobilizujem všetky sily. Postup kuloárom však brzdí nafúkaný sneh, ktorý som sa vybral hľadať. No našiel som ho - to je všetko, čo sa dá k tomu povedať. A tak sa držím radšej bližšie ku skalám. Viac ako na rýchly postup sa to však podobá na chodenie labyrintom a hľadanie snehu, kde sa nezaborím celý.

Nástup k ferate volím cestou, ktorú poznám, teda naokolo, popod stenu. Až hore zisťujem, že lepšie by bolo zobrať to z kuloáru priamo. No, nie je to dnes prvýkrát, čo som vybral "stezku delší, ale zato méně pohodlnou". "Taký je život, raz ty naspodku, raz život navrchu", hovoria slová klasika. Tie ma vždy vedia potešiť.

Dobojoval som, konečne som pri nástupe do feraty. Že sa jedná o ďalší hrubý omyl, zisťujem už o chvíľu. Nahodený v sedáku s feratovým setom, v mačkách a cepínom v ruke leziem prvé metre po ferate. Dalo by sa to prirovnať k lezeniu po lane. Akurát, že leziem po reťazi, ktorú navyše držím v hrubých rukaviciach. No ale som za ňu veľmi vďačný. Pomaly sa začínajú rentovať šecky tie zhyby, ktoré ma tak strašne nebavili. Mačky kúšu do skaly jak sa patrí a tak postupujem relatívne rýchlo.

Prichádza kľúčové miesto. Teda aspoň pre mňa a pre lyže. Tým sa moc hore nechce, furt sa dakde zakvačia. Ako decko v obchode s cukríkmi. Pod krátkym, trocha previsnutým žliabkom dávam oddych. Čaká ma malý ručný šprint. Fučím jak bizón, nasťaštie nie je nablízku poľovník, bo už by striehol dáku riadnu zver. Prekonávam žliabok, tu ale mizne reťaz pod snehom a ľadom. No čo už, na návrat ani pomyslieť a tak využívam presvedčovacie schopnosti cepínu. Tých pár metrov vybehnem jak srnka, adrenalínu je dneska viac ako by som chcel. "Ešte krátky traverz a je to", teším sa na úľavu. Každý človek, aj keď menej veriaci, nech akokoľvek zapiera, má v živote chvíľky, keď sa modlí ku všetkým bohom, o ktorých kedy počul. Nieže by nasledujúce pasáže boli také náročné, ale istota je istota. "Predsa ma neklepne na posledných metroch", znie moja prosba. Treba ešte preliezť krátky traverz. Stúpam po kramliach, aj po šeckom ostatnom, kam sa mačky zakusnú. Poctivo precvakávam istenie a stískam reťaz ako svoju najväčšiu lásku. Ej, ale som sa vybál. Preliezam posledný úsek a rýchlo prášim odtiaľ preč, aby si to bohovia nerozmysleli. Samozrejme aj pekne poďakujem.

Pretraverzujem friško nad svah a skúmam, kade najľahšie na lyžiach. Zbadám lyžiarske stopy zo sedla: "Som zachránený!" Je okolo štvrtej a pomaly sa už stmieva. Nahadzujem lyže a robím prvé oblúky. Vyzerá to, že hľadanie snehu sa dnes podarilo. Je výborný a je ho dosť, už len aby držal. Lyžujem do sedla a premýšľam nad pôvodným plánom. "Aspoň to omrknem", poviem si. Dolyžujem nad Kartárik a na moje prekvapenie snehu vyzerá aj tu tak akurát. Nie je čas na váhanie a tak sa púšťam dole. Lyžovačka vskutku skvelá, taká malá odmena za tú mordu (v preklade, vynaloženie veľkej námahy). Dvakrát sa ešte prevalím (nohám sa už moc nechce) a už som na konci žľabu. Stálo to za to. Dajako sa ešte preštrikujem pomedzi kamene na Skalnaté a už lyžujem po zjazdovke do Lomnice. Z ruksaku ešte vyberám čelovku, nech aj dačo vidím. Napriek všetkému, som spokojný.

Pzn.: Prosím brať s rezervou. Článok je písaný so záujmom hlavne pobaviť a podeliť sa so zážitkami. V žiadnom prípade nie ako provokácia alebo návod na podobné kúsky. Vo filmoch píšu: "Neskúšajte doma, scény hrajú trénovaní profesionáli". V tomto prípade platí len prvá časť vety, aj keď feratu som mal párkrát prelezenú, pri nástupe do steny.

Matúš