Skialpový okruh cez Magurskú lávku

Po Magurskej lávke som poškuľoval už dlhší čas. Prvýkrát som ju spolu s Ľadovými dolinkami obdivoval pri prieskume Čiernej Javorovej doliny. Nakoľko je to odľahlé sedlo, pýtalo sa zapojiť ho do nejakého pekného prechodu. Podrobnejší prieskum Magurskej lávky som chcel urobiť v januári, no pre nedostatok snehu a trčiacu kosodrevinu som musel z Čiernej Javorovej ustúpiť cez Stolarczykovo sedlo. Začiatkom februára sme sa dočkali výdatnejších snehových zrážok, ktoré však boli vplyvom vetra nerovnomerne rozmiestnené, no napriek tomu sa vytvorili priaznivé podmienky pre skialpinizmus. Druhú februárovú neďelu teda vyrážam ešte za tmy zo Starého Smokovca s cieľom prejsť z Malej Studenej doliny cez Prielom pod Snehovým do Čiernej Javorovej doliny, odtiaľ vystúpať do Magurskej Lávky, zlyžovať do Suchej doliny, Javorovou dolinou prejsť do jej záveru a cez Bielu lávku do Veľkej Studenej a naspäť do Smokovca.

Je nádherné, chladné ráno, cesta na Hrebienok ubieha rýchlo aj keď už teraz viem že ten ťažký batoh, ktorý mám na chrbte, ma bude značne spomaľovať. Mám so sebou totiž jednu dvojičku, sedák, karabíny, nejaké čoky, sľučky, frendy a dva cepíny. Pred Téryho chatou si dám raňajky, dlho sa nezdržiavam a pokračujem smerom ku dnešnému prvému cieľu – Prielomu pod Snehovým.

Ako sa približujem, pozorujem pod sedlom silný odtrh, ktorý je zamaskovaný slabou vrstvou nového snehu. Cesta do sedla vyzerá byť veľmi vysnežená a začínam mať z toho zlý pocit. Upriem teda pohľad na Ľadové sedlo, do ktorého je natiahnutá stopa a je pekne polyžované. Ľadové sedlo je alternatíva k prechodu do Čiernej Javorovej doliny, aj keď technicky náročnejšia. Rozhodnem sa teda pre tento variant napriek tomu, že Prielom pod Snehovým poznám, no Ľadové sedlo nie. Pohodlným výšľapom po stope sa dostávam pod sedlo, obúvam mačky, paličky vymieňam za cepíny a vystúpam do sedla obzrieť sa, čo ma tu vlastne čaká, a či vôbec bude možné tadiaľto zostúpiť do doliny. Zo sedla vidieť, že na severe je podstatne menej snehu ako na južnej strane. Opatrne zostupujem, prekonávam malé skalné vyľadnené prahy a hľadám najlepšiu cestu dole do Kotlinky pod Snehovým. Po zostúpení na snehové pole obúvam lyže a v príjemnom prachovom snehu si užívam v podstate neprerušovaný zjazd do Čiernej Javorovej doliny, až pod Magurskú lávku.

Pozorujem podmienky v žľabe. Kľúčový ľad vyzerá byť pekne natečený a tak usudzujem, že by to dnes mohlo vyjsť.Nalepím pásy a stúpam na lyžiach čo najvyššie pod žľab - ide to ťažko, kedže v závere to dosť podšmykuje, a tak vyzúvam lyže. Cestou obdivujem Ľadové dolinky a v duchu premýšľam, ako to ten Gipsy mohol polyžovať, neuverťelné. Možno raz? Uvidíme... Je tu nádherne, odľahlý kút Vysokých Tatier, nikde nikoho, len ja a moje myšlienky. V hlbokom, naviatom snehu stúpam pod prvé ľadové miesto dnešnej cesty. Obliekam sedák, do rúk beriem cepíny a vyrážam vpred dobrodružstvu.

Prekonávam prvý ľadový prah a teším sa z podmienok, ktoré sú famózne. Lezie to v podstate samo, a tak pokračujem pod hlavný kľúčový ľad dnešnej cesty. Vyzerá perfektne, a tak vyberám pre mňa najlepšiu cestu a bez strachu, no s rešpektom sa do toho pustím. Lano ostáva na batohu a tam počas dnešného dňa aj ostane. Cepíny a mačky držia ako pribité, lezie sa mi perfektne, užívam si to. Malý problém nastáva pri výleze, kedže ľad končí sypkým snehom, v ktorom nič nedrží. Neostáva mi nič iné, len to vybalansovať na nohách v dúfaní, že ma ten riedky sniežik nejako podrží, zliezať by som to totiž nechcel. Po prekonaní ľadového prahu sa ocitám v  sypkom, miestami ufúkanom snehu, ku ktorému nemám veľkú dôveru, a tak pokračujem v závislosti na podmienkach ľavou alebo pravou časťou žľabu až do sedla.

Mám rád pri výleze do týchto sediel tie kontrasty, kedy sa v priebehu pár metrov z nehostinných a chladných podmienok stávajú podmienky vhodné na piknik. V sedle si užívam slniečko, obzerám Ľadový štít, na ktorý je úchvatný výhľad, piknikujem a pomaly sa pripravím na zjazd. Sneh v žľabe do Suchej doliny je od slniečka  príjemne natopený, no pre nedostatok snehu v jeho vrchnej časti kúsok zostúpim, obujem lyže a úžívam si jazdu na rozklepaných nohách. Suchou dolinou sa pohodlne spustím až do Javorovej, teda nie úplne na jej dno, aby som nestratil veľa výšky. Nalepím pásy a začínam traverzovať ľavou časťou doliny. Lyže treba občas preniesť, nakoľko je na tejto strane doliny všetok sneh sfúkaný, trčia kamene a tráva, takže to pomerne dosť spomaľuje a aj trochu deprimuje, no vyššie sa situácia zlepšuje.

Stúpam vysoko pod Bielu lávku, pod ktorou obúvam mačky a beriem do rúk cepíny. Zvažujem, či založiť aj sedák, no kedže som tadiaľto už išiel v podobných podmienkach, nepovažujem to za potrebné. Však Biela lávka je jednoduchá (hovorím si), pričom ešte netuším, ako ma dnes vyškolí. Stúpam teda pod sedlo a vyberám najschodnejšiu cestu. Tá, ktorou som išiel predtým, sa mi nepozdáva, a tak vyberám inú. Cestou zisťujem že sa ocitám na skalných platniach pokrytých snehom, ktorý vôbec nedrží - proste podmienka úplne na figu. Keď sa ocitám asi päť metrov od vrcholu zisťujem, že to tadiaľto asi nepôjde. Terén nevyzerá ťažko, no možná absencia chytov za hranou ma zneistí, a tak radšej kúsok zostúpim.

Vyberiem teda inú možnosť, ktorá vyzerá schodnejšie. Zrazu sa ocitám na skalnom stupni, držiac sa skaly holou rukou, pričom tou druhou, v ktorej mám cepín, hľadám niečo, čo by v tej situácii chcel nájsť každý. Pozerám pod seba a hovorím si, že nesmiem padnúť.Stále sa mi nedarí nájsť chyt, cez ktorý by som sa vedel vyhupnúť do dobrého. Na chvíľu sa ma zmocní bezradnosť, no neprestávam v hľadaní. Po chvíľke sa to podarí, cepín pekne zapadne do špáry a drží ako pribitý, snáď. Prichádza rozhodnutie či ma podrží pri tom, ako sa vyhupnem cez skalný stupeň do sedla. Nemám na výber, idem do toho, cepín drží a ja sa zrazu pár pohybmi ocitám na slniečku a v bezpečí.

Znovu ten kontrast, tá tenká hranica, kedy človek „bojuje o život“ a od bezpečia ho delí len pár metrov. V duchu ďakujem, že sa to podarilo, a zároveň si nadávam, aký som blbec - mohol som si dať sedák a v kríze tam niečo založiť, veď bolo kde. Z južnej strany je Biela lávka vysnežená tak, že sa dá lyžovať zo samotného sedla. Celkovo je vo Veľkej Studenej doline, teda v jej východnej časti, riadne veľa snehu. Dolina je poznačená aktivitou skialpinistov, no stále sa dajú nájsť nepopísané miesta. Obúvam teda lyže a vychutnávam si jazdu v prašane popod Priečne sedlo. Niekde nad Hangom sa sneh mení na tvrdý, vyšúchaný. Opatrne robím oblúky, keď zrazu cítim, ako mi uteká pravá lyža a pozorujem, ako letí do doliny. Hovorím si, no super, už je po nej. Sledujem priebeh jej pádu. Letí Hangom ponad skaly, urobí zo dve saltá a pod Hangom zastane.

Super, teším sa, že nevletela niekde do kosodreviny, potoka, pripadne niekomu do hlavy, ved možností je neúrekom. Vypnem teda druhú lyžu a zbehnem ku nej. Z diaľky vyzerá všetko v poriadku, no ako podídem bližšie, vidím na sklznici vydutinu. Pri tom salte a dopade na zem musela lyža hranou trafiť nejakú skalu a tým ju posunulo dovnútra. Našťastie hrana nieje prasknutá, a tak pokračujem do Smokovca, kde sa dnešný výlet končí.

Ivan Pobiš